douvint
Walon (sistinme Feller)[candjî]
Etimolodjeye[candjî]
Aplacaedje di : « dou » + « vint ».
Mot d’ mescôpaedje[candjî]
douvint
- douvént.
- Douvint, tot ça ?… Poqwè ? — Roger Viroux, Li guêre, Les Cahiers Wallons, 1991, lº 6, p. 97.
- I gn-a l’ mér èt sès wagues,
Èt dès pèchons à maque ;
L’êwe èrva…, èle rivint…,
Dji m’ dimande bin douvint ? — Désiré Preud’homme, Tûzadje d’èfant, Les Cahiers Wallons, 1991, lº 5, p. 78.